Venčím s kamarátkou Molly. Za mestom, za hradbami, kde sú už len nejaké tie odľahlé záhradky a pusté vinohrady – tak trochu okraj civilizácie. Kráčame si po poľnej ceste v plodnej debate, keď moju pozornosť – v rámci stráženia psa, aby neodbehol priďaleko –, upúta jedna konkrétna zarastená záhradka: už z diaľky vidím, že sa v tom neudržiavanom húští ktosi skrýva.
Chcela som okolo prejsť bez povšimnutia – ostatne, čo je na záhradkároch, ktorí sa konečne rozhodli skrotiť svoju bujnú záhradku, také výnimočné?
No keď sa dostatočne priblížime, z krovia sa hrdo vztýčia dve chlapčenské hlavy a mládenci s úsmevom od ucha k uchu rozjarene vravia: „Čaute!“
Šli sme ďalej.
Natoľko vykukané, že sa to z našej strany zaobišlo bez slušného pozdravu…
A týmto sa za to číhavým záhradkárom verejne ospravedlňujem. 😆
14. júna 2014
to bolo divne :DD skoda, ze ste nezareagovali, ktovie na co cihali :DDDDDDD
17. júna 2014
To ostane naveky záhadou 😀 – a podľa mňa si ani sami neboli istí, na čo číhajú. 😀
15. júna 2014
Aspoň pekní boli mládenci? 😀
17. júna 2014
Buď boli už krásne opálení, alebo to boli naši rómski spoluobčania. 😀 Ale musím uznať, že istým spôsobom boli sympatickí – asi za to môže predovšetkým ten úsmev, keď sa človek usmieva, hneď to akosi lepšie pôsobí. 😆