a mojej maličkosti 
Venčím s kamarátkou Molly. Za mestom, za hradbami, kde sú už len nejaké tie odľahlé záhradky a pusté vinohrady – tak trochu okraj civilizácie. Kráčame si po poľnej ceste v plodnej debate, keď moju pozornosť – v rámci stráženia psa, aby neodbehol priďaleko –, upúta jedna konkrétna zarastená záhradka: už z diaľky vidím, že sa v tom neudržiavanom húští ktosi skrýva.
Chcela som okolo prejsť bez povšimnutia – ostatne, čo je na záhradkároch, ktorí sa konečne rozhodli skrotiť svoju bujnú záhradku, také výnimočné?
No keď sa dostatočne priblížime, z krovia sa hrdo vztýčia dve chlapčenské hlavy a mládenci s úsmevom od ucha k uchu rozjarene vravia: „Čaute!“
Šli sme ďalej.
Natoľko vykukané, že sa to z našej strany zaobišlo bez slušného pozdravu…
A týmto sa za to číhavým záhradkárom verejne ospravedlňujem. 
14. júna 2014
to bolo divne :DD skoda, ze ste nezareagovali, ktovie na co cihali :DDDDDDD
17. júna 2014
To ostane naveky záhadou
– a podľa mňa si ani sami neboli istí, na čo číhajú. 
15. júna 2014
Aspoň pekní boli mládenci?
17. júna 2014
Buď boli už krásne opálení, alebo to boli naši rómski spoluobčania.
Ale musím uznať, že istým spôsobom boli sympatickí – asi za to môže predovšetkým ten úsmev, keď sa človek usmieva, hneď to akosi lepšie pôsobí. 