{ historka } Páni novej cyklotrasy

Nepovažujem sa za bohvieakého konzervatívca, z noviniek som skôr nadšená, ako sa im bránim. Napriek tomu mám na novú cyklotrasu, ktorá nám znenazdajky vyrástla za mestom na hrádzi, skôr rozpačitý názor…

Keď odmalička šantíte po príjemnej prašnej ceste, ktorej okolie v lete pravidelne drasticky zarastá rastlinstvom od výmyslu sveta, nad hlavou Vám lietajú divé kačice usadené v blízkom potoku a cestu Vám večne skríži nejaká vypasená užovka, tými vekmi Vám to prosto nepríde ako nepohodlná cesta divočinou, ako dieťa ju vidíte skôr v tom dobrodružnom svetle. A keď človek podrastie, je pre neho čarovnou uličku naprieč prírodou, ktorou je radosť sa len tak prechádzať, behať či venčiť psa.

No aktuálne je to iba asfalt…

Po ktorom sa hore-dole preháňa kopa ľudí, ktorí si zrazu myslia – bez toho, aby na tej kúzelnej ceste prežili svoje detstvo a kopec ďalších krásnych chvíľ –, že im to tam celé patrí, lebo oni sú cyklisti a toto je cyklotrasa.

Zaráža ma na tom len to, že aj predtým sa tadiaľ bicyklovalo, behalo, venčilo psy, prechádzali tade koniari… A stretnúť nejakého toho okoloidúceho bolo skôr milé, pozdravili ste sa, usmiali sa na seba, prípadne nechali zoznámiť Vše psy. Aktuálne je to všetko cudzie – len asfalt a ľudia, ktorí sa kto vie kam ponáhľajú (asi za tým oddychom a relaxom v prírode…), takže ani na ten pozdrav, úsmev nezostane čas.

Minule som bola nútená prejsť sa kúsok po novej cyklotrase s Molly, pretože sme sa chceli dostať k rybníku. Pred nami som spozorovala prekážku – skupinu korčuliarov: rodičov a ich priateľov a ich deti –, ktorá sa slimačím tempom plížila po ceste ako je široká. Rodičia a ich priatelia si veselo štebotali, deti ich verne obletovali a nijakým spôsobom sa ich nedalo obísť. Pri tom, hoci ma oproti sebe dokonale videli, nevyzerali, že mi mienia čo i len trochu uhnúť z cesty, aby som okolo nich nejakou tou škáročkou mohla nerušene prejsť.

Tesne predtým, než ma zrazil nejaký ten nadšený korčuliar, ma však skupinka vzala na vedomie. Mamička si dokonca veľmi dobre všimla môjho psa, ktorý zaváňa bojovým plemenom, preto pohotovo schytila svojho synčeka za ruku a opatrne vraví: „Poď sem, ten pes je…“

Hm, pomyslím si. Čo nové sa teraz asi tak dozviem? Ten pes je… Veľmi veľký? Desivo zubatý? Určite smrteľne nebezpečný?

Našťastie to vyriešil synček, ktorý nadšene vyhlásil: „KRÁSNY!“

Mamička zostane trochu zarazená, ale vraví: „Hm, áno, krásny…“ a odplachtia preč.

Ja sa usmejem popod fúz. 😛

Môj prvý stret s korčuliarmi a cyklistami na novej cyklotrase tak nakoniec nedopadol práve najhoršie, ale zrazu sa tam cítim skôr tolerovaná ako vítaná a ani mne sa vlastne nechce prepletať pomedzi nadšených športovcov, ktorí sa chovajú ako páni cyklotrasy s náhlym prednostným právom na všetko.

A tak sa z mojej kúzelnej cestičky po hrádzi stal kus asfaltu 🙁 – zbohom, kúzelná cestička, bolo nám spolu fajn a myslím, že aj Molly si ťa stihla obľúbiť…

Ale aby sa nepovedalo – isté výhody, ako napr. fakt, že si to teraz môžete pohodlne odkorčuľovať až na zmrzlinu do Vajnor, si, samozrejme, uvedomujem! No aj ja už asi len čakám, kým sa začnú betónovať lesné chodníčky…