Radosti všedných dní #2

Tento týždeň nebol bohviečo… Bola som akási nesvoja – bol to taký ten neurčitý pocit na štýl: „necítim sa vo svojej koži“ („My, blíženci, máme plný šatník najrôznejších koží, obliekame si ich podľa potreby, no najmä nálady a všetky sú naše, len a len naše. Ale mne akoby sa do skrine nenápadne zamiešala dáka cudzia koža, ktorú som si omylom obliekla a teraz sa z nej neviem vyslobodiť, pretože mi je pritesná…“ Vlastne mi príde, akoby som si uvedomila, že cudziu kožu nosím už riadne dlho a teraz práveže potrebujem nájsť moju pravú kožu, v ktorej sa budem cítiť dokonale svoja…). Nič mi bohvieako nevychádzalo, cítila som sa tak… smutne. Nechcem, aby to vyznelo priveľmi zázračne, ale sem-tam mi napadlo, že jéééj, toto je milá maličkosť, o ktorej v nedeľu napíšem na blog a zrazu som si uvedomila, že aj keď sa mi nemusí globálne dariť, isté veci stále stoja za to. 😉*

1. V pondelok sme po práci (pred cvičením z finančného manažmentu, ktorý začína byť priveľmi… finančný) boli s Irenou na večeri (tradične) v ázijskom bistre. Keď sme sa chystali vyjsť z podchodu, ja – ako odporca eskalátorov – som začala Irenu karhať, že eskalátor človeku čas vlastne až tak neskráti, že ja predsa po schodoch vyjdem rovnako rýchlo, ako ju zvládne eskalátor vyviezť hore a… Poznáte to, spontánne sme sa začali pretekať, kto vyjde hore skôr – či ja, bežiac hore schodmi, alebo ona, bežiac hore po eskalátore. Bola to len taká pochabá detinská chvíľka, ale keďže som si niečo také už dlho nedovolila, bolo to strašne fajn!

2. Odpísal mi Filip. Poznáme sa len cez internet a ja internetovým známostiam bohvieako neverím, takže si nerobím priveľké ilúzie, no napriek tomu ma môže tešiť, keď mi odpíše. 🙂

3. Dostala som svoju prvú zákazku na šitie – Polly a BB si u mňa objednali bloomersky. Na jednej strane ma potešilo, že do mojich zručností vkladajú toľkú dôveru; na druhej mám trochu obavy – šiť pre druhých je ťažšie! Aj keď šijem pre seba, dávam si na práci záležať (som predsa dáky perfekcionista!), ale ak je to pre niekoho iného, musí to byť prosto dokonalé (dokonalo dokonalé)! Každopádne dúfam, že si to šitie užijem a pripomeniem si, ako rada som kreatívna.

4. Včera sme s Malvínou a Antóniou boli na Jablkových hodoch vo Freshmarkete. Dali sme si jablkový koláč a jablkovú šťavu, mňam, mňam. Kúpila som si medovkový éterický olej do vonnej lampy – nech sa mi lepšie spí. Po pravde z toho včerajšku vlastne nie som bohvieako nadšená – hody mohli byť jablkovejšie, kamošky pol hodinu meškali a veľmi rýchlo sa ponáhľali domov, takže sme spolu pobudli len čosi vyše hodiny… Ale beriem to z tej lepšej stránky – krásne nám svietilo slniečko a aj keď sme sa stretli len na chvíľu, stále lepšie, ako keby sme sa nevideli vôbec.

5. Dnes som si hennovala vlasy, výsledkom som si ešte nie istá, stále sú vlhké a svetlo žiarovky dokáže skresľovať – počkám si na denné svetlo (a tiež kým henna v nasledujúcich dňoch zoxiduje alebo ako hovoríme my s Irenou, kým sa „vyfarbím“). Tento raz som miešala medený a bordový odtieň henny, letmo ma inšpirovala jeseň v našej záhrade – červenkasté listy viniča. Nechcela som však úplne červenú, svojho naryšavelého odtieňa sa nemienim len tak ľahko vzdať. Tak uvidíme, či mi aspoň to hennovanie vyšlo (zatiaľ môžem byť v štádiu príjemného očakávania či skôr očakávania príjemného).

6. Pri triedení mzdových listov v práci som natrafila na pozoruhodné meno: Emerencia. Je starobylé, vznešené, hádam štipku čudácke a možno až trochu hrozivé. Automaticky sa mi k nemu začala črtať postava krehkého, usmievavého dievčaťa, ktorému všetci hovoria „Ema“ a pri tom sa v skutočnosti volá tak neroztomilo, že „Emerencia.“ Kričí to prosto po príbehu… Uvidíme, uvidíme, s písaním som zatiaľ stále na mŕtvom bode, ale to, že sa mi v mysli už začínajú črtať postavy, beriem za dobré znamenie. 😉

7. Tento týždeň som na blogu zverejnila až dva nové články, spolu s minulo nedeľným úvodom do tejto rubriky je to v poslednom čase nevídaná blogová aktivita! Mám zo seba (blogovú) radosť!*