B ako „Barok“

Spomínam si, ako som na gymnáziu raz odpovedala z literatúry, keď zvyk ústnych odpovedí náš slovenčinár ešte praktizoval: „Baroková odpovedala z baroka, aké príkladné!“ Tak som si povedala, že i vo svojej blogovej abecede vsadím na podobnú príkladnosť a zistím, ako veľmi baroková (Baroková) vlastne som. 🙂

Charakteristika baroka

Barok („baroko“ je slovo nespisovné; pojem pochádza z portugalského slova „barocco,“ ktoré označuje perlu nepravidelných tvarov, iní ho odvodzujú od mena talianskeho maliara Federica Barocciho alebo z gréckeho slova „báros,“ ktoré znamená „ťarchu,“ „hojnosť“) je označenie historického obdobia a umeleckého slohu, ktorý mu dominoval. Tento umelecký prúd vznikol v druhej polovici 16. storočia v talianskom Ríme, v Európe prevládal v 17. a 18. storočí. Jeho vplyv miestami pretrvával i na začiatku 19. storočia, pričom sa miešal s obdobím rokoka, ktoré bolo jeho vyvrcholením a má len málo odlišných znakov.

Pre tých, ktorý sa v histórii až tak neorientujú: obdobie baroka nasleduje po renesancii a humanizme (14. – 17. storočie), po ňom nastupuje klasicizmus (17. storočie – 18. storočie). Stredovek bol veľmi cirkevný, renesancia a humanizmus skôr bujaré a keďže to ide ako po sínusoide, úlohou baroka bolo privádzať veriacich (späť) ku katolíckej viere. V 16. storočí sa totiž začala šíriť reformácia, Európa sa postupne delila na protestantskú a katolícku. A tak si cirkev „vymyslela“ (niežeby cirkev barok doslovne vymyslela, skôr ho príkladne využila vo svoj prospech) barok, umenie protireformácie. Základným cieľom baroka bolo zapôsobiť na city, ohúriť veriaceho. Z tohto zámeru vyplývajú tri typické barokové znaky, ktoré si doteraz pamätám ako 3P:

• prezdobenosť – prehnaná dekoratívnosť;
• pompéznosť – veľkoleposť;
• patetickosť – prehnaná nadnesenosť.

Barok bol skrátka prehnaný, prečačkaný, pre niektorých azda až gýčovitý! Ústredným pojmom sa stala „krása“ – bola považovaná za ideál, ktorý bol dokonalejší ako príroda sama. V literatúre sa to napr. prejavilo ťažkou zrozumiteľnosťou – čitateľ musel byť pozorný, vzdelaný, musel ovládať symboliku. To platilo najmä pre náboženskú literatúru – v tomto období sa literatúra totiž delila na náboženskú a svetskú.

Pre barok sú typické aj kontrasty vyplývajúce z napätých spoločenských pomerov: v Európe zúria vojny, po tej východnej a strednej sa preháňajú besní Turci, ľuďom sa zhoršujú životné podmienky, nastupuje chudoba a hladomor. A tak sa ľudia utápajú v beznádeji a pesimizme… Časť z nich sa preto obracia k Bohu, hľadá u neho spasenie. Tá druhá polovica sa zasa na Boha už úplne vykašle a chce si život užívať naplno. Vezmime si barokové heslo:

Vanitas vanitatum et omnia vanatum.
Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť.

Toto obdobie bolo kontrastné a vďaka barokovým kontrastom vzniklo mnoho antitéz:

• hmota a duch;
• svetskosť, túžba po živote, užívaní si a askéza;
• pozemský život a posmrtný život;
• očakávanie lepšieho posmrtného života a strach zo smrti;
• dobro a zlo;
• Boh a Satan;
• bieda a prepych;
• prirodzenosť a prehnaná preumelkovanosť.

Antitézy, čiže básnické ozdoby založené na protiklade (prirovnanie protikladom) využívala najmä literatúra a to spolu s hyperbolami – básnickými ozdobami založenými na zveličení.

Baroková literatúra

Keď som už načala literatúru, začnime páve ňou – hoci baroková literatúra so sebou vraj nepriniesla takmer nič nové, len nadviazala na tradície a literárne formy predošlých období, všetko to po svojom pomixovala a bolo.

Najznámejšími barokovými spisovateľmi sú Talian Torquato Tassa (1544 – 1595), Angličan John Milton (1608 – 1674) a Nemec Hans Christoffel von Grimmelshausen (1621 – 1676), ktorého Dobrodružného Simplicia Simplicissima si všetci pamätáme preto, lebo je nezapamätateľný. Aj Ján Amos Komenský (28. marec 1592 (preto máme práve vtedy Deň učiteľov) – 1670) svoju predstavu vzdelávania, Didaktiku Magna, spísal práve v baroku.

Barokové divadlo

V barokovom divadle sa začali využívať kulisy, ktoré sa dali ľahko vymeniť, preto umožňovali viackrát počas predstavenia meniť scénu. Na scénu a kulisy sa kládol najväčší dôraz, texty a repliky ostávali v úzadí. Najčastejšie zobrazovanými príbehmi boli tie z antickej mytológie, ktorých dej bol zasadený do obdobia 17. – 18. storočia. Populárna bola opera a taktiež balet a to najmä vo Francúzsku.

Baroková hudba

K najvýznamnejším druhom barokovej hudby patrili opera a oratórium ako vokálno-inštrumentálne formy, rozvíjala sa však aj čisto inštrumentálna hudba: koncerty. Najvýznamnejšími predstaviteľmi barokovej hudby boli Johann Sebastian Bach a Antonio Vivaldi; medzi najbežnejšie hudobné nástroje patrili lutny, čembalá (čembalo je barokovým „vynálezom“), organy a husle.

Baroková móda

Baroková móda sa nazývala tiež „parochňovou,“ nakoľko sa v tomto období rozmohla móda dámskych i pánskych parochní. V polovici 17. storočia prišli do módy aj rôzne druhy masiek, ktoré však už začiatkom 18. storočia zmenili svoj význam a poukazovali najmä na to, že ich majitelia sú ľahkých mravov. Vrátila sa tiež móda spodnej bielizne (dokonca bolo populárne, keď bola vidno – keď spod oblečenia presvitala), rovnako ako i šnurovacie živôtiky (šnurovačky).

Pánska móda podliehala vojenskému vplyvu, no paradoxne sa obľúbenou stávala i čipka (u žien i u mužov), ktorá nahradila čoraz nepopulárnejšie šperky. Na odevoch omnoho viac zavážila hodnota látok a ich vypracovanie než doplnky v podobe klenotov. Mužský odev dopĺňal široký plášť, často zdobený lemom z kožušiny, a široký klobúk s vyhrnutou krempou, ozdobený dlhými perami.

Dámske šaty boli farebne veľmi pestré, zdobené výstrednými detailmi – samé čipky, stuhy… Medzi najobľúbenejšie materiály na výrobu šiat patril brokát vyšívaný zlatom alebo hodváb. Koncom 17. storočia znovu prišli do módy kovové obruče, ktoré podopierali sukne a tak udržiavali ich načechraný vzhľad a živôtiky sa znovu vystužovali kosticami. Medzi doplnky patrili najmä vejáre, spony na topánky, rukavice, no taktiež šatky na krk, ktoré podľa potreby mohli tiež zakrývať hlavu, čím nahradili čepce alebo klobúky. U žien sa tiež nosili dlhé voľné plášte alebo krátke s pelerínou, často zdobené kožušinovým golierom.

Baroková architektúra

Barok sa v architektúre prejavil stavbou pompéznych chrámov či kláštorov so zložitými pôdorysmi, v ktorých jednotlivé priestory vytvárali mnohotvárne členené celky. Steny boli bohato zdobené ornamentmi a sochami, klenby sa hojne ozdobovali nástennými maľbami, ktorých účinok zosilňovalo množstvo zlatých ozdôb. Maliarstvo s architektúrou úzko spolupracovalo, maľba architektúre pomáhala vytvárať iluzórny priestor a tak dosiahnuť spojenie pozemského sveta s nadpozemským – interiéry kostolov akoby boli pohľadom do umelo vytvoreného priestoru nebies.

pictures from Flickr

 * *  * *  *

Neskôr sa v barokovom slohu stavali aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr – na vidieku to boli prícestné, poľné a lesné kaplnky, sochy svätých; v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy.

Najvýznamnejším predstaviteľom barokovej architektúry bol Talian Gian Lorenzo Bernini (1598 – 1680). Stojí za Námestím svätého Petra vo Vatikáne či Tritónovou fontánou na Piazza Barberini v Ríme. Ďalšími barokovými staviteľmi sú napr. Talian Francesco Borromini (1599 – 1667) či Španiel Gregorio Henández (1576 – 1636).

Francúzsky barok bol vo všeobecnosti trochu iný, Francúzi majú zmysel pre jednoduchosť a prehľadnosť, preto bol barok vo Francúzsku striedmejší a vyváženejší. Najvýznamnejším francúzskym architektom bol Jules Hardouin-Mansart (1646 – 1708), ktorý stojí napr. za kráľovským zámkom vo Versailles či Chrámom invalidov v Paríži. Pán Mansart tiež prišiel s lomenými strechami a podkrovnými izbičkami, ktoré sa po ňom doteraz nazývajú manzardky.

Viedenský Schönbrunn (od Johna Bernarda Fishera) a Chrám svätého Petra a Pavla v Petersburgu (od Domenica Trezziniho) sú tiež barokové stavby.

Barokové sochárstvo

Baroková sochárska tvorba bola založená na zavedení pohybu do hmoty – pomocou gest, povievajúcich šiat či vlasov. Uplatnili sa farebné materiály, zlátenie a polychromovanie. Vznikala najmä dekoratívna plastika – množstvo sôch a súsoší na priečeliach budov, v kostoloch, na oltároch, v parkoch alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách. Príkladnými barokovými sochami sú napr. Apolón a Dafné (od Berniniho), Svätý Martin na koni v bratislavskom Dóme svätého Martina (od Donnera) či sochy na Karlovom moste v Prahe.

picture from Flickr

Barokové maliarstvo

Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, ostré kontrasty svetla a tmy a výrazná farebnosť malieb. V tomto období vznikali najmä oltárne obrazy, fresky (t.j. nástenné maľby) a slávnostné dvorné portréty. Z motívov prevládali najmä náboženské a mytologické motívy.

Medzi talianskych barokových maliarov patrí napr. Caravaggio, medzi španielskych zasa Diego de Silva Velázquez, El Greco (ktorý bol pôvodom Grék), Bartolomé Estebán Murillo či Francisco Goya. Belgických a holandských maliarov bolo požehnane, určite poznáte minimálne Petra Paula Rubensa (1577 – 1640) či Rembrandta Harmenszoona van Rijna (1606 – 1669).

*

Obdobie baroka je rozsiahla téma (chýba mi tu minimálne baroková filozofia), toto bol len stručný prelet barokom, aby som zistila, ako veľmi baroková (Baroková) vlastne som. Tuším dosť! 🙂

*
*

Zdroje: slovenská wikipédia (ku podivu je na nej baroková téma celkom dobre spracovaná), Krea, referaty-seminarky.sk, referaty.atlas.sk, môj zošit z literatúry z 1. ročníka gymnázia

*